Ide sa do rizika

Včerajšia návšteva Starého otca poistila moje raňajky a tak som si dal fajnový orechový koláč. Dnešok nebol až tak výnimočný ako program uplynulých dní. Možno som si iba uvedomil, že doposiaľ som bol každý deň v nejakej reštaurácii, kde sa mi pošťastilo zohnať obed zo slovenských ingrediencií.

Dnes som šiel naostro. Rozhodol som sa, že obehám lokálne reštaurácie a zistím, ako sú na tom so slovenským denným menu. To, či sa vôbec naobedujem, nebolo isté. Prvý pokus dopadol neúspešne. Darmo som sa doprosoval hocičoho vareného slovenského, bola to zväčša kombinácia ingrediencií z niekoľkých krajín. Druhý pokus nedopadol o nič lepšie. Prevádzkovatelia sa za pôvod potravín nevedeli zaručiť a ani snaha o rozhovor s ukrajinskou pani kuchárkou nedopadla dobre. Nakoniec som sa vybral do obchodného centra, kde som si cestou všimol malé bistro za čerpacou stanicou. Tu som zapochyboval, ale zase nikdy nehovor nikdy...

Reportáže v TV majú svoje opodstatnenie, lebo som ledva spustil a pán čašník ma ihneď spoznal z večerných správ Markízy. "Dobrý štart" povedal som si a už som aj vyzvedal, či mi majú čo slovenského ponúknuť. V menu boli najschodnejšie opäť halušky. Ach jaj ;) Pani prevádzkarka sa  pustila do investigatívneho vyšetrovania pôvodu surovín. Najprv vytiahla z chladničky bryndzu, ktorá bola z Liptovského Mikuláša, potom doniesla ukázať gazdovskú slaninu, ktorej pôvod bol tiež slovenský a za zemiaky sa sama zaručila. Ocenil som nielen snahu vyhovieť takému podivínovi ako som ja, ale aj výbornú chuť halušiek, ktorú by som od malého bistra pri žltej benzínke na Zlatých pieskoch naozaj nečakal. Spokojný a s plným bruchom som sa vrátil do práce.

Zajtra vyrážam do plánovaného obchodného centra a uvidím, či mi stánky s rýchlym občerstvením budú mať čo ponúknuť. Čo myslíte, budú?